ANTIGONINE OČI
Petra Feriancová
TLAČOVÁ SPRÁVA
Projekt Antigonine oči sa začal formovať v roku 2009. Postupne sa stal časovou kapsulou, ku ktorej sa Petra Feriancová opakovane vracia. Jeho súčasťou sú aj snímky pohľadov cez okná vily Tugendhat. Jedna z fotografií tejto série bola vystavená na sólovej prezentácii autorky v Dome umění v Brne v roku 2012 (Studie k druhému plánu) a neskôr v slovenskom pavilóne na 55. ročníku Benátskeho bienále (Still the Same Place).
Na výstave je zároveň prítomná fotografia okien samotnej galérie FOG, zachytená v roku 2017, ešte pred jej otvorením. Motív priehľadu tak vytvára kontinuitu medzi vilou Tugendhat a galériou FOG, medzi miestom zrodu a miestom vystavenia diel. Nasledujúci rozhovor približuje okolnosti ich vzniku a to, čo pre autorku znamená obraz.
Ako sa začali formovať Antigonine oči?
Názov prišiel až neskôr. Práce často začnú žiť vlastným životom, menia sa, dozrievajú a spolu s nimi dozrieva aj ich publikum. Sledujem ich s odstupom, niekedy až disociatívne, vedome ich mažem a znova objavujem spolu s divákom. Manipulácia s obrazom je kľúčová, no niekedy medzi jednotlivými zásahmi prejdú aj roky. Podobne ako medzi zábermi na kinofilme, môže to byť sekunda, deň, ale aj rok.
Po smrti môjho otca v roku 2008 som sa programovo uzavrela doma a pracovala s limitmi – vo vyjadrení aj v rámci možností vtedajšieho internetu. Zaujímal ma mentálny a empirický priestor. Potrebovala som vypínať realitu. Skutočnosť tej doby spočívala v žití pre dcéru, pre ktorú som opúšťala steny bytu a blúdila po okolí s otcovým fotoaparátom. Používala som ho na zachytávanie „pobytu na zemi“, akési reportáže niekomu tak blízkemu, že iracionálne riešite jeho pocity a potreby. Preto aj Antigonine oči. Fotografie nevznikali z hľadania námetu. Vznikali vtedy, keď bol čas alebo možnosť vytiahnuť fotoaparát, aj keby to malo byť len prázdno.
Čo pre teba znamená obraz, ktorý nie je hľadaný?
Ten obraz objavujem až neskôr. Pracujem s pamäťou, nevedomím, predstavivosťou a osobnou skúsenosťou každého z nás. Nikdy som sa necítila byť fotografkou. Zaujíma ma realita ako taká – čas, ktorý sa do obrazu zapisuje. Nekontrolujem ho v zmysle kompozície, kontrolujú ho podmienky, ktoré si nastavím. To podstatné sa deje až v momente, keď sa na fotografiu pozerám. Vtedy som zároveň pozorovateľom a sledujem, čo obraz spúšťa, aké asociácie vyvoláva. Nemusí byť technicky dokonalý, práve v chybe sa môže niečo otvoriť. S technickou nedostatočnosťou pracujem programovo od začiatku.
Ako vznikli fotografie z vily Tugendhat?
Do vily Tugendhat som išla počas verejnej prehliadky, s dcérou v nosiči. Jednoducho som nacvakala výhľad z okna na základe toho princípu: byť tam, mať možnosť, odfotiť. V objektíve sa zasekol piesok a filmy vyšli úplne čierne. V laboratóriu ich chceli vyhodiť. Vďaka Tereze Kaburkovej sa ich však podarilo dlhým nasvecovaním v komore „resuscitovať“ a vznikol charakteristický šum. Zaujíma ma povaha materiálu a jeho krehkosť – ten moment, keď z filmu určeného na vyhodenie vznikne obraz, ktorý je sám svojho druhu, výsledok náhody či nehody. Nejde o cynizmus ani aroganciu, ale o hľadanie zmyslu aj v nepriaznivých podmienkach. Zaujíma ma flexibilita, funkčné riešenia, ekológia materiálu, recyklácia, apropriácia.
Ako dnes tieto fotografie vnímaš?
Diela datujem podľa momentu vzniku, no keďže sa k nim vraciam a ďalej ich spracúvam, často majú viac dátumov. Antigonine oči sú pre mňa časovou kapsulou – niečím, čo vzniklo v konkrétnom čase, no významy sa postupne vrstvia. Kategórie sa vytvárali prirodzene, napríklad opakovanými návštevami miest. Baví ma pozerať sa na svoje práce z pozície diváka, nie byť tým, kto všetko kontroluje od začiatku do konca. Občasné kodifikácie v podobe výstav sú dôležité, treba veci zarámcovať a dať im hranice, aby ich následne bolo možné prekračovať. Výstavy a práca s fundusom či architektúrou sú ďalšou témou. Zaujíma ma telesnenie a tuhnutie vecí, performatívna architektúra, v ktorej objekty nadobúdajú úlohu živého elementu. Skladby obrazov nahrádzajú text a text naopak obraz. Dielo nie je hotové. Každé vystavenie je ďalšou vrstvou a novým pohľadom.
Prečo práve názov výstavy Antigonine oči?
Oidipus prišiel o zrak a Antigona ho sprevádzala. Možno boli tieto fotografie spôsobom, ako rozprávať o svete niekomu, kto ho nemôže vidieť – niekomu tak dôležitému, že mu dokážete dať svoj zrak alebo sa oň podeliť.
