Predchádzajúca výstava

Krivky

16. decembra 2021 - 26. februára 2022

TLAČOVÁ SPRÁVA

Koncepcia výstavy týchto dvoch autoriek, generačne i vyjadrovacími umeleckými formami odlišných, vychádza z jedinečného styčného bodu, ktorý nachádzame v ich dielach v istej fáze tvorby. Ide o hľadanie miery abstrakcie pri zachovaní rozpoznateľných figuratívnych prvkov. Fotografie Oľgy Bleyovej, ktorá zomrela v roku 2019, predstavujú uzavreté dielo, ktoré zahŕňa portréty, reportáže, zátišia atď. Ale najznámejšie sú ženské akty. Venovala sa im kontinuálne a možno v nich sledovať premeny v prístupe. Všetky majú ale spoločnú snahu o zjednodušenie podoby tela na akúsi esenciu, ktorá bude ešte stále identifikovateľná a bude niesť posolstvo ženskej krásy (vo všetkých možnostiach ponímania). V zásade môžeme v Bleyovej aktoch nájsť dve paralelné línie tohto procesu zjednodušovania. Jedna je skôr grafická, pracuje s obrysom kriviek tela a eliminuje ich až do dvojrozmerného efektu, pričom svetlo a tieň limituje temer len na bielu a čiernu. Tá druhá línia pracuje so svetlom a tieňom sochárskym spôsobom, škála sivej vykresľuje hmotu ľudského torza a priznáva jej trojrozmernosť. Treba povedať, že tieto dve línie neexistujú vedľa seba oddelene, ale často sa prestupujú v jednom diele. Autorka s nimi experimentuje, aby našla stále nové spôsoby abstrahovania ženskosti – od subtílnosti po sošnosť, od sústredenia pohľadu na výrez tela po kompaktnú kompozíciu v zrkadlovom zdvojení.

Kým o aktoch Oľgy Bleyovej môžeme s určitosťou povedať, že nimi prezentujeme jednu časť z jej najcharakteristickejších diel, proces tvorby Ludmily Hrachovinovej ako predstaviteľky mladej, respektíve mladšej strednej generácie umelcov je stále otvorený novým výrazovým prostriedkom naprieč výtvarnými médiami a práve vystavené sadrové sochy naznačujú nové smerovanie. Hrachovinová sa na umeleckej scéne uviedla ako maliarka, pričom sa pre ňu stali typické presahy do performance. Vo svojich veľkoformátových plátnach demonštrovala príklon k abstrakcii s jemnými náznakmi antropomorfných tvarov akoby vytrhnutých z kontextu. V týchto súvislostiach sa jej najnovšia sochárska tvorba na jednej strane môže javiť prekvapivo, hoci vzhľadom na jej stredoškolské štúdium keramiky opodstatnenie má a navyše aj tu Hrachovinovej prejav jasne nadväzuje na jej maliarske vyjadrovacie prvky. Kým predtým vzdialené odkazy na časti ľudského tela realizovala na ploche plátna, teraz analogicky hľadá minimálnu mieru konkretizácie odkazujúcej na figúru v sadrovej hmote. 

Ako sme spomenuli v úvode, Bleyovej dielo je uzavreté a ako také ho možno hodnotiť ako celok v konkrétnom kontexte. Naopak, tvorba Ludmily Hrachovinovej sa práve nachádza vo fáze objavovania úplne nových výrazových prostriedkov, a preto je predčasné analyzovať jej sochárske diela vo vzťahu k predošlým maľbám. Napriek tomu sa tieto dve umelkyne stretli vo vízii abstrakcie ľudského tela. Obe, hoci každá po svojom a v odlišnom médiu, hľadajú spôsoby ako pracovať s hmotou. Experimentujú s vyjadrovacími prostriedkami, aby dospeli k ideálnej miere náznaku. Svoje objekty zbavujú kontextu, aby mohli upriamiť pozornosť na ich podstatu. Popri podobnosti v umeleckom zámere nachádzame medzi autorkami vo vzťahu k týmto konkrétnym dielam ešte jednu súvislosť. Hoci s päťdesiatročným odstupom, umelkyne vytvorili vystavené diela v približne rovnakom veku. Na druhej strane ostatné faktory, ako spomínaný generačný rozdiel, obohacujú styčný bod a vytvárajú inšpiratívne napätie.

Predchádzajúce výstavy

OTCOVIA 21. októbra 2021 - 27. novembra 2021